dokončení z minula...
Ako sa to už vo vede stáva, na rovnakom probléme niekedy pracujú aj niekoľkí myslitelia naraz, nezávisle od seba aj relatívne dlhý čas. Tak tomu bolo aj v prvej polovici 19 storočia, kedy mnohých zaujímala aktuálna otázka meteorov.
Už šesť mesiacov pred Herrickom sa o Perzeidách veľmi nenápadne ale predsa zmienil zakladateľ a riaditeľ Observatória v Brusseli Adolphe Quetelet. Záujem o meteory v ňom vzbudil Françoa Arago – dominanta vtedajšej európskej vzdelanosti, keď do vedeckých kruhov vhodil jednoduchú otázku: Čo je podstatou meteorického dažďa (mysliac na Leonidy 1833) a koľko meteorov padá počas obyčajnej noci? Otázka „koľko“ v Queteletovi zareznovala, pretože štatistika bola jeho veľkou vášňou. A tak preskúmal dovtedajšie výsledky a aj sám sa pustil do pozorovania. 3. decembra 1836 dal Kráľovskej akadémii vied a umenia v Brusseli svoju odpoveď: V priemere za noc a rok môže pozorovateľ vidieť 8 nerojových meteorov za hodinu. Po odprezentovaní tohto výsledku sa ešte len tak akoby mimochodom zmienil: „...myslím si, že som tiež zaznamenal zvýšenú aktivitu meteorov v období medzi 8. a 15. augustom....“ Neskôr, priamo na svojej hvezdárni v Brusseli, našiel záznamy o výnimočnej augustovej aktivite meteorov aj v rokoch 1834 a 1835, ktoré ho len utvrdili v jeho vlastných zisteniach a podmienili vyzvať vedeckú spoločnosť, aby v noci z 10. na 11. augusta 1837 bdela.
klikni pro detail...Herrick bol zhrozený z toho, že sa Quetelet odvážil vyvodzovať a zverejňovať nejaké závery zo série len troch rokov. On sám mal totiž k dispozícii záznamy siahajúce 800 rokov dozadu. Zároveň sa však obával o vlastnú vedeckú reputáciu, keďže uverejnil výsledky, zjavne už pred ním publikované. Spory o prvenstvo predsa len zvyknú byť nepríjemné...
Novátorská meteorárska práca Edwarda Herricka, Denisona Olmsteda, Alexandra Twininga a Eliasa Loominga sa rovnako ako každá iná musela podrobiť kritike. Oponentom tejto „yalskej“ skupine astronómov bol najmä Joseph Lovering Tento mladý profesor matematiky a filozofie na Harvade sa stále držal teórie o atmosférickom pôvode meteorov a myšlienku zrážok Zeme s metoeroidmi vysmial. Herricka to neodradilo – práve naopak. Pustil sa do ďalšieho štúdia ešte vehementnejšie a intenzívnejšie. Hľadal nové dôkazy o augustovom, novembrovom a aprílovom roji. Jeho vytrvalosť napokon priniesla dalšie nečakané výsledky...Geminidy. Natrafil na ne náhodou a asi aj preto bolo objavovanie nových rojov skutočne zábavné.
V nasledujúcom roku sa spolu s troma priateľmi pokúsili určiť radiant augustového roja. Správne si všimli, že meteory vylietajú zo súhvezdia Perzea – ale ani v tomto objave neboli prví. Tentokrát poznatok o radiante priniesol už 11. augusta 1834 denník Cincinnati Daily Gazette publikovaním správy Johna Locka - 43 ročného fyzika, geológa, vynálezcu a zároveň riaditeľa dievčenskej školy o pozorovaní meteorického roja 9. augusta. Lock, inšpirovaný Olmstedovými úvahami o radiante Leoníd, bol pri pozorovaní pozorný a zistil, že augustový roj má tiež radiant, a to v blízkosti hviezdy Algol v Perzeovi. A mal pravdu.
Je takmer samozrejmé, žr tento článoček v bezvýznamných miestnych novinách tam kdesi na západe ostal nikým nepovšimnutý. Až keď boli zverejnené články Herricka a Queteleta, Lock sa ozval a podal dôkaz o svojom nezávislom objave.
Tieto tri nezávislé objavy Perzeíd však ako sa neskôr ukázalo, neboli jediné. Boli ich tisíce...
První díl
