Domov 
 
Zaryl nosom do piesku a letel ďalej. Chvíľu sa šúchal po drsnom povrchu a nadskakoval na kameňoch, až sa konečne po niekoľkých desiatkach metrov zastavil. Ležal nehybne, neodvážil sa ani len rukou pohnúť. Až po niekoľkých sekundách, keď usúdil, že je všetko v poriadku, opatrne vstal. 
Cítil, že má v hlave, i tak si však pomerne jasne uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. Alkohol mu eště nedovoľoval reálne zhodnotiť situáciu. A možno to tak bolo lepšie. 
Obzeral sa okolo seba a hľadal vhodné miesto. Nevidel takmer nič. Kopy prachu a pieskových zrniečok, ktoré rozvíril při dopade, sa vzniesli do okolia a malý asteroid si ich svojou slabou príťažlivosťou nevládal udržať. Musel počkať, kým sa stratia v diaľke, a až potom sa mu podarilo ako-tak sa zorientovať. Asteroid mal len veľmi slabú rotáciu. Jeho odstredivá sila bola slabšia jako gravitačná, vďaka čomu makký piesok zmiernil jeho pád, čo mu zachránilo život. 
Urobil niekoľko krokov dozadu a s potešením zistil dve věci: při páde neutrpel okrem niekoľkých odrenín nijaké vážnejšie zranenie a jeho batoh, který stratil hneď pri dopade na asteroid, neodletel nenávratne do priestoru, ale svietil neďaleko neho. Opatrne k nemu podišel; dával si pozor, aby sa neodrazil priprudko, pretože v tom prípade by už nedopadol naspat, ale odletel by do bezodných diaľav okolitého vesmíru. 
S úľavou si predhodil batoh cez plece a začal hľadat vhodné miesto. Jeho skoky boli dlhé niekoľko desiatok metrov a viackrát mal nepríjemný pocit, že nebude nasledovať kulminačný bod, po ktorom nohy zostúpia, ale že poletí nenávratne ďalej. Našťastie, jeho odhad při odraze bol vždy presný a telo sa poslušne vracalo na asteroid. 
„Čo si to urobil?“ ozvalo sa vyčítavo v slúchadlách jeho skafandra. 
Prekvapene sa strhol. Nepredpokladal, že CC ho ešte má v dosahu. 
„Tvoje konanie je v rozpore s príkazmi Země,“ dodal CC vyčítavo. 
Neodpovedal. 
CC tvrdošijne pokračoval: 
„Podľa nariadení máš uskutočňovať pravidelné merania a výsledky hlásiť na Zem, Až dovtedy, pokiaľ sa neminú základné životné suroviny.“ 
„Dúfam, že si uvedomuješ,“ neudržal sa a vybuchol, „že tvoje reči sú celkom zbytočné! Letíš nenávratne preč, opačným smerom ako tento asteroid a ani jeden z nás nemá možnostť nič na tomto fakte zmeniť!“ 
Pozrel sa nad seba, tam, kde tušil svoju loď, obývanú teraz už len elektronickým mozgom, vydanú napospas osudu. Rovnako bezmocnú, jako bola už celé tie diesatky nekonečne dlhých mesiacov. Bez paliva je aj ten najdokonalejší kozmický koráb len smiešnou hračkou. 
Sklonil hlavu do dlaní a pocítil v nej silné hučanie. Potlačil ho silou vole. Vybavil sa mu onen osudný moment: stačil jediný chybný príkaz, jediný drobný omyl -- a jeho loď, vymrštená pritažlivou silou Neptúna presne opačným smerom, sa stala živou rakvou, neustále sa vzďaľujúcou od Zeme. Keď si vtedy uvedomil, čo sa stalo, v prvom momente si myslel, že zošalie. Okamžitě pochopil, že zo Země pomoc čakať nemože: rýchlosť jeho lode, umocnená nevydareným manévrom na dráhe okolo Neptúna, bola vyššia, jako by bola maximálna rýchlosť kterejkoľvek záchranej výpravy. Je stratený, odpísaný, živá mrtvola. 
Prvé mesiace prežil v práci. Opakoval nekonečné merania, analýzy, vyvolával stovky fotografií, posielal správy na Zem a opat meral a vyhodnocoval, stále v nemennom kolobehu. Nahováral si, že jeho práca má nejaký zmysel, udržiavali ho v tom príkazy zo Zeme, ktoré mu predpisovali harmonogram ďalších činností. Záchvaty nečinnosti dostal až neskor. Zo začiatku sa mu ich darilo prekonávať, ale neskor sa im oddával čoraz častejšie. Potom prišiel na rad alkohol. A v alkohole rozhodnutie… 
Zdvihol hlavu a prerúšil prúd spomienok. Nemá význam bezbrane posedávať a rýpať sa v nedávnej minulosti. 
Otvoril batoh a vytiahol nástroje. Potom ich roztržito vložil naspat a poobzeral sa. Najprv si nájde vhodné miesto. 
Neďaleko objavil malý kráter, zjavne stopu po meteore, který sa kedysi zrazil s asteroidom. Prešil tých niekoľko desiatok metrov, které ho od krátera delili. Zastal na kraji a zamyslene si ho prezeral. Miesto sa mu zapáčilo, už sa rozhodol. 
Vytiahol deštrukčný prístroj, pracujúci na emisnom princípe, a uviedol do do chodu. Počas niekoľkých minút získal množstvo vačších i menších kameňov, odlúpnutých zo dna krátera. Pomaly a nenáhlivo ich pozbieral a vyniesol hore. Mal čas, neponáhľal sa. 
Nad hromadou kamenia na chvíľu zaváhal. Nebolo predsa len lepšie zostať v lodi? Mohol predsa existovať ešte desať, patnásť, možno aj dvadsať rokov. 
-- Nie! -- povedal si v duchu pevne. 
Sklonil sa ku kope kameňov a vytvoril z nich malú pyramídu. Siahala mu asi do výšky pliec. Chvíľu sa na ňu so záľubou pozeral. Páčila sa mu. Potom vytiahol plazmový horák a krátkym šlahom ju privaril k podložiu. Ani jednotlivé kamene sa teraz od seba určite neoddelia, sú spečené do jedného celku. Sadol si vedľa a nežne pohladil povrch asteroidu. Vďaka nemu sa raz vráti domov, naspat do slnečnej sústavy! 
Pozrel sa hore. Tam niekde by mala byť jeho loď, letiaca opačným smerom. Opustil ju len před pár hodinami, odvážným skokom do neznáma, ale zdalo se mu, akoby to bola už večnosť. Mal šťastie, tentoraz sa vo výpočtoch nezmýlil: zasiahol dráhu asteroidu, smerujúceho naspat k Zemi. 
Postavil sa na okraj malého krátera a po chvíli sa pomaly zašmykol dolu. Ležal na chrbte a pocítil akúsi zvláštnu vyrovnanosť. Zdvihol zrak ku hviezdam a sníval. Ak bude mať šťastie, možno ho zachytí niektorá z planét. Azda Urán alebo Saturn, Možno to bude dokonca Zem sama. Na tvári sa mu rozhostil výraz šťastia. Pomaly siahol k ventilu a otvoril ho. Posledné litre kyslíka zasyčali a stratili sa v priestore. 
Jeho tvár si aj po smrti zachovala svoj pokojný a vyrovnaný výraz a hľadela ku hviezda, tam, kde tušil svoju rodnú planétu. 
 
Ľubomír Šovčík
Vyšlo v časopise Kozmos 1/90